Porekadlá

Porekadlá sú jedno vetné stručné výpovede, v ktorých sa vtipným spôsobom vysloví nejaká pravda, napríklad: „Mešec mu dostal suchoty“; „Kto mlčí, ten svedčí“, „Kdeže sú tie časy, keď lietali údené klobásy?!“.  Niektoré príslovia a porekadlá sa dajú jednoznačne zaradiť.  No pri  mnohých to nie je  jednoznačné – až v konkrétnej situácii alebo z kontextu zistíme, či autor chce pomocou takejto výpovede poúčať alebo iba peknou vetou povedať niečo k situácii alebo k príhode. Tematicky sa porekadlá viažu ku prísloviam, no od prísloví sa líši tým, že nemá poučný význam.  Porekadlo je teda predovšetkým životná skúsenosť, život sám, a keď je to tak, potom je možné, a celkom správne, pochopiť ho ako príležitosť jeho prostredníctvom život priblížiť, skúsenosť v ňom obsiahnutú pochopiť. No v dnešnej dobe využívanie porekadiel nie je také frekventované ako v minulosti, kedy ľudia porekadlá využívali omnoho viac ako sa využívajú v dnešnej dobe.

 No s porekadlami sa môžeme stretnúť najmä v rôznych spisovných dielach, kde ich hlavnou funkciou je oživiť text. Štefan Rysuľa je autorom knihy pod názvom Čaro porekadiel. V tejto knihe sa môžeme stretnúť s rôznymi porekadlami, ktorými autor spoznáva a pokúša sa vyjadriť epickú hodnotu týchto frazeologizmov. Autor sa snažil popísať život nášho ľudu pomocou rôznych povestí či ľudových piesní, a pravdaže nevynechal príležitosť dať prozaickú podobu takému slovnému útvaru ako sú porekadlá, čím sa táto kniha stala výnimočnou. [1]

V minulosti nebol viditeľný veľký rozdiel medzi príslovím a porekadlom. Adolf Peter Záturecký, ktorý vydal najväčšiu zbierku prísloví a porekadiel na Slovensku, na podnet Pavla Dobšinského a začal triediť materiál predovšetkým na dve základné skupiny, a to na porekadlá - ktoré sa vtedy u nás bežne označovali názvom príslovia - a na pohovorky – ako sa vtedy označovali porekadlá. V tom čase Adolf Peter Záturecký skladal zbierku Slovenských prísloví, porekadiel a úsloví. Adolf Peter Záturecký vytvoril svoje vlastné triedenie prísloví a porekadiel, no Pavol Dobšinský ponúkol Zátureckému návrh vlastného triedenia. No Adolf Peter Záturecký Dobšinského názory neprijal a svojej koncepcie sa nezriekol. A tak po dlhšom boji mohla vzniknúť významní zbierka slovenských prísloví, porekadiel a úsloví, ktorá si nezaslúžila pozornosť len u nás, ale aj v širšom odbornom slovanskom svete. Táto zbierka bola významná preto lebo toto  vydanie zbierky podnietilo záujem o kultúrne dedičstvo v podaní prísloví a porekadiel aj v okolitých krajinách. [2]