Vývoj pranostík

Podľa Z. Profantovej a z jej knihy Dúha vodu pije sme sa mohli dočítať o histórii pranostík. Korene ľudových pranostík siahajú do dávnej minulosti. Keďže v dávnej minulosti spôsob života a prácu ľudí určovali podmienky počasia, ľudia v tej dobe boli omnoho viac spätí s prírodou a mali vyvinutejšie zmysly na atmosférické premeny ako máme my dnes. [1]

Ľudia v dávnej minulosti pripisovali prírodné javy nadprirodzeným bytostiam a silám. Práve preto bola aj podstatná časť názorov o počasí a predpovedaní počasia založená na viere v nadprirodzené sily a mágiu. Predpovedanie počasia sa prekrývali s prorokovaním a aj s veštbami. O dejinách pranostík by sa dalo rozprávať aj ako o boji medzi rozumovými poznatkami a poverami, mágiou či prorokovaním.[2]

O tom, že ľudia pozorovali zmeny a prejavy počasia máme doklady, ktoré siahajú až do roku 2000 pred naším letopočtom. Z básne, ktorá vznikla roku 2000 pred naším letopočtom vieme, že Babylonskí Chalodejci a Egypťania sa považujú za zakladateľov astronómie. Korene vedy o počasí môžeme hľadať aj v kultúrnom okruhu Izraelitov. Cit a zmysel pre vnímanie počasia sa nachádzal aj u starých Rimanov a Grékov, to je možné si všimnúť v Odysei od Homéra, ale aj v Hesiodovej Teogónii. [3]

V staroveku sa pranostiky šírili okrem ústneho podania aj umelou literatúrou a kalendármi. V piatom storočí bolo v Gréckych mestách zvykom vystavovať „kalendáre“, ktorých hlavným cieľom bolo oboznámiť verejnosť s počasím a astrologickými údajmi na zopár dní dopredu. Takéto antické kalendáre mali však jednu chybu, vychádzali väčšinou z lokálnych pozorovaní. A to spôsobilo to, že keď sa dostali do oblastí s inou klímou strácali svoje uplatnenie.[4]  

Ľudia chceli stále viac a viac poznávať budúcnosť a prírodné javy od ktorých ešte vždy závisel ich život. Naši predkovia v stredoveku sa s presvedčením obracali predovšetkým ku hviezdam a mysleli si, že počasie je možné predpovedať podľa výpočtov z hviezdnych dráh. Preto aj stredovek je charakteristický vývojom astrológie. V štrnástom storočí sa predpovede počasia podľa výskytu hviezd a horoskopy na celý rok šírili v odpisoch mníchov a duchovných. Neskôr sa na verejnosť dostali aj pomocou tlače v planetároch, almanachoch, kalendároch či praktikách a pranostikách. Pre širšiu verejnosť boli určené kalendáre a pranostiky, v ktorých boli okrem astronomických pozorovaní zapísané aj ľudové pozorovania počasia.[5]

Humanistické obdobie bolo obdobím vynájdenia kníhtlače a šírenia vzdelanosti medzi ľuďmi. Vzdelanie sa šírilo aj cez prvé tlačené knihy, ktoré sa nazývali inkunábuly. Jedným z týchto inkunábul je aj Pilinovo dielo Historia naturalis, ktoré obsahovalo mnoho pranostík, a tak sa pranostiky mohli omnoho ľahšie šíriť medzi ľuďmi. V sedemnástom storočí bola pozornosť upriamená hlavne na vznik a vývoj nových kalendárov. Do polovice sedemnásteho storočia sa tradičný obsah kalendárov nemenil. No neskôr sa obsah kalendárov rozrástol. Kalendáre začínali obšírnym predhovorom vydavateľov. Nasledovala veľmi podstatná časť- hvezdárska, ktorá obsahovala množstvo rýmovaných poučení, správ a rád. Ďalšiu podstatnú a samostatnú časť tvorila Pranostika, ktorá bola rozčlenená na samostatné skupiny- O zime, O jari, O lete, O jeseni, O vojnách, O chorobách, O úrode, O pohybe slnka a mesiaca, O panujúcej planéte roku a tak ďalej. Týmto sa pranostiky začali podobať na pranostiky ako ich poznáme dnes. Pranostiky sa ďalej šírili cez kalendáre, ktoré sa tak stali nositeľmi a šíriteľmi pranostík. V devätnástom storočí sa kalendáre trochu pozmenili. Vo svojom obsahu samozrejme zahŕňali chronologickú časť a predpoveď počasia. No táto predpoveď počasia sa rozdeľovala na „oficiálnu“- od astronóma-hvezdára či meteorológa a na predpovede ľudové- „počasie podľa skúsenosti“, „pranostika“, „z úst ľudu zozbieral“ . Kalendárové predpovede- pranostiky, mali veľkú autoritu a ľudové pranostiky boli vydávané takmer vo všetkých kalendároch devätnásteho storočia. V devätnástom storočí mali pranostiky hlavne praktickú úlohu, a to pomôcť ľuďom s tým aké bude počasie. Ich poetická hodnota nebola veľmi ocenená.[6]

Nedá sa presne povedať kedy a ako vznikli pranostiky. No s určitosťou môžeme povedať, že pranostiky vznikli hlavne z praktického hľadiska, pretože ľudia si všímali čo sa deje okolo nich a čo sa deje v prírode. Dnes máme mnoho pranostík, ktoré sa zachovali tradovaním a už aj spomínanými kalendármi.

 O pranostikách sa nedá  povedať, že budú vždy pravdivé. My sa dnes už nimi nemusíme riadiť pretože si môžeme pozrieť predpoveď počasia a vieme, aké počasie bude na nasledujúci deň alebo týždeň.  Pre našich predkov boli pranostiky veľmi podstatné. Boli podstatné pre hľadanie práce alebo potravy. Riadili sa nimi. Pre nás sú pranostiky už len „ľudovým alebo kultúrnym dedičstvom“, neriadime sa nimi, slúžia už iba ako estetická úprava našej reči.